Chválim, chváliš, chválime

Nedávno mi priateľ povedal niečo takéto: „Chválou treba šetriť.“ Jeho presné slová si už nepamätám. Pamätám si však pocit, ktoré vo mne vyvolali niekde v hrudi: „To nie je pravda.“ hovoril ten pocit veľmi naliehavo. Najradšej by som bola vyprskla, že je to kolosálna blbosť. Pravda, ktorá vôbec nie je pravdúca. Namiesto toho som, majúc v úcte názor svojho priateľa, odpovedala: „Keď chvála vychádza zo srdca, keď je mienená úprimne, tak je vždy na mieste.“

Pravda pravdúca je, že ja sama som začala chválu prijímať s vďakou len nedávno (keď to zoberiem z pohľadu celého svojho dospelého života). Každá chvála či ocenenie ma privádzalo do rozpakov. Nevedela som ako reagovať. Pritom som túžila byť ocenená a tešilo ma to. Vyhrievala som sa na výslní toho krásneho pocitu. Krátko. Lebo hneď nastúpil pocit nenáležitosti, až viny. To nie je správne! Naviac to vyvolávalo asociácie, ktorým som vtedy vôbec nerozumela. Protichodné túžby a názory na to, čo je správne. Ocenením ma vyzdvihli, akosi osvetlili a zamerali na mňa pozornosť. Och! Hrôza! Vždy som sa snažila držať v druhom rade, radšej v tieni ako na svetle. Hoci som kdesi hlboko chcela. Prečo? Lebo som sa už v detstve naučila, že chváli sa len za výnimočné veci a vo veľmi výnimočných situáciách. Oceneniami sa v našej rodine šetrilo ako šafranom. Neskôr ako dospelá som vnímala ako normálny fakt, že chvála je výnimočná. Ani som nad tým nerozmýšľala. Brala som to ako potvrdenie toho, čo som si doniesla z detstva.

Prílišná chvála je matkou pýchy a pýcha je zlá. Nie si dosť dobrá, snaž sa. Možno ťa potom pochválime. Nie si taká, ako očakávame, že budeš. Spievaš až s príliš veľkým nadšením. Schlaď sa. Čo sa v tej vode toľko pechoríš! Čo z teba len bude, keď si taká nemožná. Ten holub na tvojom obraze je úplne zlý. Neexistuje predsa modrý holub. Nemáš talent, ani sa nesnaž. Nie si dosť dobrá. Nevieš. Si nedokonalosť sama. Poznávate niečo z toho?

Téma pochvaly a ocenenia je Téma, ktorá sa u mňa stala veľmi živou až bolestivou práve v poslednom roku. Napriek tomu, že už nie som tým dieťaťom. Keď som pred niekoľkými rokmi začala pátrať po odpovediach na otázku, čo vlastne znamená vzťah medzi rodičmi a deťmi, objavila som, že všetko je inak. Pomaličky som začala experimentovať. Zistila som, že vyzdvihnutie niečoho na druhom človeku mi pomáhalo prekonať bariéry, ktorými som sa voči iným obklopovala. Drobnosti. Tu šperk, účes, pocit. A bariéra bola hneď o poznanie menšia. Pri tom som si uvedomovala, ako ľudia reagujú aj na malé ocenenia. Tak som sa v tom poznávala!:-)

Krásne šaty? Ale prosím ťa, už majú sto rokov. Dám ti korunu (za to ocenenie). Smiech. To nestojí za reč. Ale, prosím ťa. Cítim sa hlúpo. Vymýšľaš si. Určite odo mňa niečo chceš! To je len úplne malá vzorka reakcií. Boli  však aj iné a ich počet sa postupne zväčšoval. Napríklad prosté ďakujem. Teší ma. Všimla si si? Smiech. Je to síce len bižutéria, ale pre mňa má veľkú hodnotu, lebo to bol dar od milujúceho človeka. Na rozdiel od predchádzajúcich reakcií sú tieto podfarbené prijatím ocenenia. Som si vedomá, že som hodná byť ocenená a s vďakou chválu prijímam. Samozrejme oceňovaná strana nemusí pochvalu prijať. Avšak to je vec jej rozhodnutia. S tým sa nedá nič robiť. Nie vždy sa dá polemizovať.

Celé tajomstvo prijatia chvály je práve v tom, ako sa oceňujem ja sama. Ako sa cítim sama so sebou. Ako chápem svoje pocity, ako v nich viem čítať a ako si dovolím im dôverovať. Aj napriek tomu, že rozum hovorí iné. Rozum sa drží pevných bodov. Pocity, alebo aj intuícia, sú také neohraničené, nejasné. Komu veriť viac?  Ja hovorím, veriť treba intuícii, pocitu a popri tom nechať počuť aj hlas rozumu a zvážiť, či za ním nie je len strach alebo neochota vyjsť zo zabehaných koľají alebo niečo, čo stojí za pozornosť.

Keď prijímam samu seba so svojimi všetkými stránkami (bez ohľadu na to, či už ich onálepkujem ako dobré alebo zlé alebo neutrálne), tak nájdem v sebe dar prijímania i dar rozdávania. Ja napríklad oceňujem ľudí, ktorí sú bystrí a rýchli v argumentácii. Oceňujem to  napriek tomu (alebo práve preto), lebo ja to neviem a obyčajne potrebujem čas na rozmyslenie a zváženie pre a proti. Ešte donedávna som sa tým trápila a ničila si svoje vlastné sebavedomie svojim pocitom neschopnosti. Môžem povedať, že keď vám tento pocit neschopnosti niekto ešte prízvukuje a vyhadzuje vám na oči, tak to je riadna sila. Je to priamy útok na integritu človeka.

„To si si s tým nedala veľkú prácu! Ten font a tie farby sú úplne zlé!!!“ – takúto kritiku som raz zožala od svojej šéfky, krátko po tom, ako som jej odoslala komplikovanú tabuľku s údajmi roztriedenými podľa rôznych kritérií v niekoľkých listoch excelovského súboru. Bola som spokojná so svojou prácou a zrazu takáto sprcha. Moje sebavedomie bolo hrubo napadnuté. Moja námietka, že tak som to vizuálne cítila a predsa dôležitejší je obsah a nie forma, bola zmietnutá zo stola s arogantným „Nesplnila si moje očakávanie.“ Bodka. Fajka zhasla. Keďže moja láska ku mne samotnej mala vtedy dosť vratké nohy, zakymácalo to so mnou teda riadne. Pocit poníženia vyprodukoval emóciu hnevu a odporu. A bolo vymaľované. Nikto nebol spokojný. Ona išla strácať čas s vyfarbovaním tabuliek farbami podľa jej vkusu. Ja som sa zaoberala a strácala čas svojim hnevom. Obe sme sa zachovali úplne nekonštruktívne.

Tento príklad som uviedla kvôli tomu, že ma stále fascinuje, ako veľa ľudí nie je schopných oceniť iného človeka, jeho čin, či prácu. Práve naopak. Kritiku považujú za jediný nástroj komunikácie. Oni dokonca ani kritizovať nevedia. Kritika totiž nie je o tom, aby som zakopala toho druhého pod čiernu zem. Zhodila ho, či mu vyhodila na oči, ako príklad jeho lajdáckosti a neschopnosti, udalosti z roku pána alebo priamo útočila na jeho neschopnosť vycítiť moje želania a konať podľa nich. A popritom zasiala semienko viny za niečo, za čo objektívne vôbec nemôže. Koľkokrát som práve s touto šéfkou zažila to známe „vylejeme vodu z vaničky aj s dieťaťom“. Dopracovali sme sa x-krát k zdarnému cieľu, niekedy síce s odreninami (bohužiaľ rovnaký výsledok bol aj bez nich), ale predsa k zdarnému a namiesto ocenenia našej práce prišla studená sprcha, ako to všetko, prosím VŠETKO, bolo zlé. No radosť pracovať s takým šéfom! :-)

Ocenenie a kritika sú dve strany jednej a tej istej mince sebahodnotenia. Obe majú byť v rovnováhe. Počula som mnohokrát, že kritika inšpiruje človeka zlepšovať sa. Že vraj ho posúva dopredu. Vážení, ALE aká kritika! Všetci prijímame za pravdivé tvrdenie „všetkého veľa škodí“. Tu to platí na sto percent. Prílišná kritika je demotivujúca a má presne opačný účinok, ako kritizujúci očakáva. Ak vôbec niečo očakáva. Lebo kritika je často vedená v rovine subjektívneho vyliatia si svojej nedokonalosti na hlavy kritizovaných. Kritika, ak je na mieste, má byť konštruktívna, má sa týkať konkrétnej veci a má sa viesť v rovine komunikácie dospelý verzus dospelý a nie dospelý verzus dieťa (za dieťa si dosaďte prosím to čo vám príde na myseľ – napríklad: môj otrok, podriadený, manžel/manželka, dieťa ...). To znamená slušne s vedomím si hodnoty seba a tiež hodnoty toho druhého. Bez snahy jeho ponížiť a seba vyvýšiť.

A dostávam sa späť k oceňovaniu. Lebo, keď použijem ten príklad s tabuľkou, mohlo to byť napríklad takto: "Ja ako šéfka ťa kritizujem, že si sa ma nespýtala, aké farbičky preferujem v tabuľkách a prosím ťa aby si ich používala. Na druhej strane oceňujem tvoju prácu. Tabuľky sú prehľadné a dobre sa v nich orientuje. Ďakujem ti." 

Niekedy stačí tak málo. Stačí oceniť. S chválou netreba šetriť.