Dobré mravy

My všetci vytvárame vzťahy v práci. Zákonník práce síce definuje, že v práci sa majú ctiť dobré mravy, vyvstáva však otázka: Čo sú to dobré mravy? K nej sa tlačí ďalšia: Kto ich má zabezpečovať? To sa zo zákonníka práca exaktne nedozvieme. Respektívne sa automaticky predpokladá, že zabezpečovanie dobrých mravov na pracovisku je úlohou zamestnávateľa. Evokujú to vety o nediskriminácii na pracovisku a o tom, ako má zamestnávateľ konať v prípade sťažností zamestnanca.

Keď sa na to pozrieme zdravým sedliackym rozumom, príde nám automaticky myšlienka: Za dodržiavanie dobrých mravov je zodpovedný predsa každý jeden člen pracovného kolektívu. Keď to rozšírime, tak toto tvrdenie platí na akýkoľvek typ kolektívu. Rodina, priatelia, kluby, záujmové skupiny, náboženské skupiny a podobne.

Za to, aké vzťahy sú v kolektíve, je zodpovedný každý jeden člen kolektívu

Každý člen kolektívu je spojený s ostatnými myšlienkou, cieľom, konaním. V pracovnom kolektíve to nie je inak. Napokon v zamestnaneckom pomere zamestnávateľ a zamestnaný závisia jeden od druhého. Napríklad už viktoriánska spisovateľka Elizabeth Gaskell[1] v románe Sever a Juh poukazuje na túto symbiózu. Od priemyselnej éry do dnešných dôb sa objavili zamestnávatelia, továrnici, ktorí si toho boli vedomí. U nás má svoje významné miesto pán Baťa. Od Baťových čias sa toho však veľmi veľa zmenilo.

Je nespochybniteľným faktom, že zamestnanci bez zamestnávateľa a zamestnávatelia bez zamestnancov nemôžu existovať v hre zvanej pracovný proces v závode, dielni, výskume, škole, banke, korporácii. Prakticky kdekoľvek. V tejto hre sú dobré mravy kľúčovými. Až príliš mnohí to tak však nevnímajú. Dokonca ich aj odsúvajú na vedľajšiu koľaj ako čosi zbytočné a neefektívne. „Nie sme sociálny ústav“ – nechávajú sa počuť tí rôzny vedúci, šéfovia a vlastníci.

Vráťme sa však k téme. Kto má zabezpečovať dobré mravy na pracovisku? Z mojej skúsenosti z rôznych zamestnaní mám odpozorované, že dodržiavanie „dobrých mravov“ v určitej pokrútenej podobe sa vyžaduje najmä od zamestnancov. Kým? Zamestnávateľmi.

Kto sú však tí zamestnávatelia?

Pozrite si svoju pracovnú zmluvu. V hlavičke sú definovaní účastníci zmluvného vzťahu. Firma, škola, asociácia, banka, družstvo, nadácia (akákoľvek podoba právnickej osoby zastúpenej buď štatutárom alebo poverenou osobou) na jednej strane a vy ako fyzická osoba na strane druhej. V tej zmluve sa nikde nedočítate, že vás zamestnáva váš konkrétny šéf. Šéfovia na rôznych úrovniach sa radi tvária ako vlastníci, alebo aspoň ako predĺžené ruky vlastníkov. Ako vaši zamestnávatelia. Keď to preženiem – ako páni nad vašim životom v konkrétnej pracovnej skupine. Ich pracovné tituly maskujú jednu dôležitú skutočnosť - oni sami sú zamestnanci.

Každý riadiaci či výkonný zamestnanec, či je to generálny riaditeľ alebo majster pri automatickej linke, je stále zamestnanec.

Keď si zopakujeme, že za dodržiavanie dobrých mravov v pracovnom kolektíve je zodpovedný každý jeden člen kolektívu, tak prídeme k logickému záveru, že šéfovia nesú rovnaký podiel zodpovednosti. Dokonca viac. Nemôžu sa z tejto zodpovednosti vyvliecť.  Veď práve oni vytvárajú ten základná rámec toho, aké budú vzťahy v kolektíve. Nie darmo sa hovorí „Aký šéf, taký krám“. A keď sa veci obracajú na zlé tak sa hneď vynorí staré porekadlo „Ryba smrdí od hlavy.[2]“

Akosi som sa v tejto úvahe vrátila späť k tomu, čo evokuje zákonník práce. Keď si však príslušnú stať[3] prečítame pozorne, dozvieme sa, že NIKTO nesmie práva a povinnosti, ktoré sa majú realizovať v súlade s dobrými mravmi, zneužívať. VŠETCI (ja, ty) sme zodpovední za to, aké vzťahy na pracovisku sa pestujú.

Realita je bohužiaľ nie takto jednoznačná a ideálna. Prečo je to tak? Všetko závisí od charakteru konkrétneho človeka a od toho, aké morálne princípy ctí. Zažila som šéfov lídrov  a vizionárov, s ktorými bola radosť nielen pracovať, ale najmä tvoriť. Tiež som zažila šéfov, ktorí sa z kolektívu, ktorí riadili, vyčleňovali a stavali sami seba do nadradenej pozície. Môžem povedať, že tento druh šéfa je riadna skúška.

Cvičenie:

Tak ako v predchádzajúcom článku sa skúste obuť do topánok svojho šéfa. Možno nájdete niečo, čo vám pomôže pochopiť spôsob jeho práce. Skúste nehodnotiť. Vnímajte pocity.

Ak ste šéf, skúste sa vžiť do situácie svojho podriadeného. Staňte sa ním v akejkoľvek situácii, keď ste boli v konfrontačnom móde.

- - -

[1] Elizabeth Gaskell: North and South; Penguin Books, 2012, strana 141: I see two classes dependent on each other in every possible way, yet each evidently regarding the interests of the other as opposed to their own; I never lived in a place before where there were two sets of people always running each other down.