Kto som?
Slovo „sebavzťažnosť“ môže mať pre každého iný význam. Pre mňa to znamená vnímanie mňa, mojich kvalít i nedostatkov, môj postoj k nim. Tiež spôsob ako ovplyvňujú moje konanie a rozhodovanie. Je to o tom, ako žijem svoj život, aké mám presvedčenia o sebe, aký svet si budujem. Moje sebavzťažnosti ma definujú. Jedny mi dávajú silu, pokoj a rozvahu. Iné ma o silu pripravujú a sú zdrojom rôznych neistôt, bolestí a nepochopenia.
Odkiaľ sa sebavzťažnosti berú a čo s nimi môžeme robiť? Ako je možné, že nás tak ovplyvňujú? Môžeme ich meniť?
Moje veľmi hlboko skryté sebavzťažnosti nazývam familiárne „kostlivci“. Sú to staré entity, spiace hlboko v zabudnutej skrini – sú to tie bájne bytosti uväznené v trinástej komnate, kde princezná nesmie vstúpiť. Ako to už býva, princezná raz poruší zákaz a vtedy sa začne príbeh prerodu kostlivca a hlavne princeznej. Príbeh, v ktorom princezná objíme to, čo ju desí a stane sa z nej kráľovná.
Presvedčenie o tom, kto som, prijímame celý život už od útleho detstva. V podstate od okamihu, keď sa dieťa začne vnímať, učiť sa jazyk, poznávať rodinné a kultúrne pravidlá, sa na základnú sebavzťažnosť, s ktorou sa narodilo, nabaľujú mnohé iné. A tak sa učí, že je buď šikovné alebo nešikovné, učí sa byť dobré, aby ho prijímali rodičia, rodina a všetci tí ďalší ľudia, ktorí vstupujú do jeho života. Za cenu „musím byť dosť dobré“, robí kompromisy a upevňuje si presvedčenia o tom, ako sa má správne správať, ako sa brániť, čím má byť a čo sa smie a čo zas nie.
Raz dospeje a čuduje sa, prečo sa mu niektoré veci dejú. Veď sa tak snaží byť dobré a žiť spokojný život. Prečo je konfrontované s bolesťou, hnevom, neistotou? Na to, aby dostalo odpoveď, musí nabrať odvahu postaviť sa pred zakázanú komnatu s kostlivcami a postupne sa s nimi zoznámiť.
Samotní kostlivci chcú byť odhalení. Keď sa raz prebudia, začnú vysielať signály, šifrované správy, nejasné pocity. A sú v tom vytrvalí. Majú k dispozícii celú večnosť, kým si človek tieto pocity začne uvedomovať. Často netuší, že jeho vlastné telo sa mu prihovára, šepoce, stojí za emóciami často tak nepochopiteľnými. Komu sa to prihovára? Mysli. Áno vlastnej mysli, ktorá sama, kedysi dávno, veľmi intenzívne budovala zakázanú komnatu a neúprosne ju stráži. Z dôvodov dávno stratených v zákrutách času vytvorila množstvo sebavzťažností. Dobrých i zlých. Najmä tie bolestivé sebavzťažnosti sú tak hlboko zakorenené a tak zrastené s človekom, že tento nevidí svetlo, ktoré zakrývajú. Ale keď sa myseľ stretne so srdcom a prestane sa báť, môže sa stať zázrak. Hlboko sa nadýchne a odvážne sa dotkne tmy, ktorá skrýva oceán lásky a zdroj svojej vlastnej sily. Dotkne sa svetla v sebe a starí kostlivci sa s uľahčením rozsypú na prach.