Nevľúdna úradníčka

Dovolila som si ísť na úrad pol hodinu pred ukončením úradných hodín. Do dverí kancelárie, v ktorej som mala byť vybavená, sa akurát zbierali vysmiati veselí ľudia. Vyzeralo to na žúrku. Vzdychla som si. Veď čo už. Mala som prísť skôr. Ale na druhej strane ešte stále som v ažurite úradných hodín. Tak som zaklopala (nech viem, na čom som) a spýtala sa, či môžem počkať. Nikam som sa neponáhľala a keby mi povedali, že nie, tak by som jednoducho odišla. Samozrejme, oni to nemohli vedieť. Dostala som povolenie čakať a tak som čakala obzerajúc si oznamy na nástenkách. S pobavením som zaregistrovala, že prechádzajúci úradníci sa automaticky pozreli na hodinky, keď ma zbadali. 

Po chvíli sa spoločenstvo rozišlo a mne bolo dovolené vstúpiť. V priestrannej svetlej kancelárii boli dva stoly a dve zamestnankyne. Obrátila som sa automaticky na tú po pravej strane. Za prvé sa usmiala a za druhé ma vlastne zobrala na vedomie. Druhá urputne hľadela do počítača. Osud mi však nadelil, že dnes nebudem komunikovať s vľudne vyzerajúcou úradníčkou, ale jej pravým opakom. Nuž, čo už:-)

Sadla som si nečakajúc na ponúknutie. Z obalu som vybrala dokumenty, ktoré som si priniesla a ktoré som sa snažila čo najlepšie vyplniť doma.

"Čo si želáte?" - prišla otázka od mladej ženy naďalej sa nevľudne tváriacej a naďalej uprene pozerajúcej do obrazovky počítača.

"Prišla som sa zaevidovať. Hľadám prácu. Teraz nemám prácu." - trochu chaoticky som vysvetlila svoju  prítomnosť na stoličke pred jej stolom.

"Občiansky preukaz." - prišiel takmer rozkaz od mladej ženy naďalej sa... atď.

"Nech sa páči." - podala som jej ho. Lepšie povedané položila som ho na stôl. Bola donútená odtrhnúť zrak od obrazovky, ale naďalej sa dôsledne vyhýbala očnému kontaktu. Nevľúdny výraz tváre zostával. Ako maska.

"Doniesla som aj vyplnenú žiadosť." - a podala som jej ju.

"Nemáte to kompletné. Nevyplnila ste typ pozície, o ktoré máte záujem." - prišla hneď výčitka. "Doplňte to!" 

Začala som strácať svoj kľud. Čo si to o sebe myslí? Je tu predsa pre ľudí. Nech sa nespráva takto povýšene, lebo jej niečo poviem. Niečo, čo si za klobúk nedá. Ponižovať ľudí sa jej zachcelo? Nedovolím, aby ma brala ako nepohodlného klienta, ako číslo, ktoré si dovolilo zvýšiť svojou existenciou percentá v štatistike nezamestnanosti. Nie som žiadne číslo. 

Doplnila som požadované údaje a s hlasným a dôrazným "Nech sa páči." podfarbeným ľahkým úsmevom som vrátila tlačivo na jej stranu stola. Nechala som svoje pocity z jej odmeranej arogancie prejsť a ešte som im v duchu zamávala. Toto predsa poznám. Chce ma asi vytrestať, tak nech si to užije. Ale sama.

Mladá úradníčka pripravila zložku s mojim menom a potom začala recitovať bezfarebným hlasom bez intonácie, doslova ako robot, čo to znamená byť zaevidovaná na úrade práce, aké sú moje povinnosti a aké sankcie budú voči mojej nehodnej osobe vyvodené, ak sa dopustím toho zločinu, že niečo zanedbám alebo poruším. Oprela som sa o operadlo a s úsmevom som ju pozorovala. Mohla som robiť aj grimasy, ale bolo by to k ničomu, lebo mladá dáma zrejme zložila nejakého bobríka a tohto bobríka strikne dodržiavala. Bobríka "nepozerám-sa-na-klienta-ani-keby-mi-za-to-platili". 

"Áno, rozumiem. To je samozrejmé. Dobre vedieť." - šveholila som ústretovo svoje komentáre v prestávkach robotickej prednášky.

Položila som otázku o doplňujúcom vzdelaní a prípadných školeniach. Teraz nie je nič. Už to vyzeralo, že sa zdvihnem a ani raz nebudem mať šancu pozrieť do tých odvrátených očiek. Ešte nejaké úradné veci, kartička na moju "dochádzku" a termín najbližšieho rande, teda stretnutia s pani s neustále odvráteným pohľadom a robotickým hlasom. Je vôbec živá? 

A potom sa to stalo. "Ďakujem. Budem sa snažiť prísť skôr ako dnes. Dnes mi to nejak nevyšlo" - zahlaholila som veselo, už sa baviac nad jej striktnou rezistenciou, keď som od nej s ďakovaním preberala kartičku a nejaké papiere.

"Býva tú veľa ľudí. Mohli by sme vás ani nezobrať, viete?" - prišla nečakane ľudská reakcia.

"Áno, samozrejme. To je pochopiteľné." - odpovedala som s úsmevom, cítiac, že ľadovec sa trošilinku začal roztápať, aj keď ten bobrík bol ešte stále na stráži.

Už som takmer vstala zo stoličky, keď moje ústa vyslovili ešte jednu otázku týkajúcu sa školení, ktoré by som si sama vyhľadala. Konečne sa na mňa pozrela a nečakane sa stal zázrak. Je živá. Úplne ľudsky mi venovala svoju odpoveď a vysvetlenie možností, ktoré by prichádzali do úvahy. Hosana! To žieňa sa vie aj usmiať.

Zbalila som si veci a so zaželaním pekného dňa som odkráčala. Hrdá na seba, že som nepodľahla  a nevytmavila jej to. Viem, že práca s ľuďmi je náročná, ale viem tiež, že s úsmevom a s čarovnými slovíčkami sa vykonáva ľahšie.