Prečo sa prispôsobujeme?

K napísaniu tohto článku ma inšpiroval druhý diel filmu o Mojžišovi s perfektným Benom Kingsleym v roli Mojžiša, ktorý som sledovala počas Vianoc. Tento diel je venovaný putovaniu izraelského ľudu k zasľúbenej zemi po dramatickom vyjdení z Egypta po dne Červeného mora. Na tejto ceste Izraeliti prešli ťažkými skúškami, počas ktorých dochádzalo k vzburám a malomyseľnosti v schopnosti Boha a v pravdivosť Mojžiša. Cesta bola ťažká plná odriekania a sľubovaná zasľúbená zem nikde. Ich malovernosť, spory, bratovražedné vzbury viedli k rozhodnutiu Boha oddialiť vstup do zasľúbenej zeme až o štyridsať rokov.

V tomto spracovaní sa mi páči, že Mojžiš v svojom stareckom veku podľahol svojej „veľkosti“ a spupnosti, v ktorej si dovolil rozkazovať Bohu. Tak ľudská vlastnosť straty viery. Zároveň aj príklad prijatia zodpovednosti za pochybenia a svoje činy. Museli to byť nepredstaviteľné ťažké časy učiť sa žiť podľa zmluvy vytesanej Bohom na kamenných doskách v neistote ďalšieho dňa. Vybudovať nový národ podľa božích zákonov, princípov ľudskosti. To bola ich úloha. Mojžiš vedel, že ľudia zmýšľajúci podľa starých pravidiel sa nemôžu zúčastniť tejto úlohy. A Boh to vedel samozrejme tiež.

V klasicky známej scéne sa zástancovia starých hodnôt života naučených počas pobytu v Egypte vzbúria voči neviditeľnému Bohu Abraháma a postavia si vlastného boha a symbol ich viery – zlaté teľa. Niečo hmatateľné, uveriteľné. Len hŕstka ostala bokom s tichým nesúhlasom. Ostatní išli za vodcom vzbury.

Prečo sa tak prispôsobujeme väčšine alebo silnejšiemu jedincovi? Alebo inak. Čo nás vedie k pripojeniu sa k názorom, ktoré ani nie sú našimi názormi? Veď keby nezazneli silné slová niektorých jednotlivcov, tak by sa možno nič nestalo a dnes by sme tu nemali tak silný príbeh. V osude Izraelitov je niekoľko takých príbehov silného hybateľa vecí – v dobrom i zlom. Samotný Mojžiš je takým. Z púšte sa vrátil vyhnanec a vyhlásil, že skončí s istotami otrokárskeho spôsobu života. Takisto ten, ktorý vyvolal vo väčšine Izraelitov vzburu voči Mojžišovi a Bohu Abraháma, ich vzdialeného predka, a strhol ich späť na cestu k starým tradíciám svätenia symbolov. V oboch prípadoch boli k dispozícii okamžití nasledovníci ale aj takí, čo váhali. Verím tomu, že aj takí, ktorí nesúhlasili, ale neurobili nič. Veď samotný Mojžišov brat s hŕstkou verných stáli bokom a v blízkosti rozjareného davu sa cítili bezmocní. Musel prísť až Mojžiš samotný, ktorý v hneve rozbil prvé tabuľky a s pomocou božieho hnevu odpadlíkov strestal. Nuž a v tých dobách sa trestalo na tvrdo.

Prispôsobujeme sa vonkajším autoritám. Vnútorná autorita je spochybňovaná.

Odvtedy sme sa až tak moc nezmenili. Náš vnútorný svet je väčšinou obrátený von. Dovolím si tvrdiť, že mnohí ľudia ešte odmietajú prijať, že sloboda voľby je silný postulát. Zvoliť inak, ako sa očakáva. Prispôsobujeme sa vonkajším autoritám aj v prípadoch, keď s nimi nesúhlasíme. Zaujali ma myšlienky Susan Cainovej v svojej knihe o introvertoch vo svete, kde sú viac cenení extroverti[1] o mechanizme prispôsobovania sa jedinca davu. 

V kapitole Když spolupráce zabíji kreativitu sa zamýšľa nad príbehom Alexa Osborna, otca myšlienky brainstormingu z 50 – 60 rokov.  Bainstorming, ako nástroj skupinového vytvárania myšlienok v nekritickej atmosfére, sa rýchlo uchytil a praktikuje sa aj dnes s veľkým nadšením. Má to len jeden zádrhel. Skupinový brainstorming v skutočnosti nefunguje[2].  Sama som bola jeho nadšeným stúpencom a neskôr som sama zisťovala, že čosi nie je v poriadku, ale nevedela som to uchopiť. Zaujali ma preto zdôvodnenia, ktoré sa tu pokúsim v skratke predstaviť. Mnohé štúdie, uvádza autorka, ktoré sa tejto problematike venovali, dospeli k záveru, že brainstorming nefunguje práve z dôvodu existencie mocného hybateľa – a to strachu z poníženia na verejnosti.

Už v rokoch 1951 až 1956 vykonal psychológ Solomon Asch niekoľko experimentov o nebezpečenstve skupinového vplyvu – o silnej tendencii jednotlivca prispôsobovať sa skupine. V roku 2005 neurológ Gregory Berns vykonal aktualizovanú verziu Aschových experimentov spojenú s meraním aktivít v mozgu. Asch totiž chcel zistiť, či sa jednotlivci prispôsobovali rozhodnutiu v skupine navzdory tomu, že vedeli, že je nesprávne, alebo bol dôvod inde. Napríklad v zmenenom vnímaní pod vplyvom skupiny.

Meraním mozgovej aktivity sa potvrdila tá druhá možnosť. Jedinci, ktorí sa prispôsobovali, vykazovali nižšiu aktivitu v čelovej oblasti (vo frontálnej mozgovej kôre), v ktorej dochádza k rozhodovaniu. Naopak vyššia aktivita bola zaznamenaná v temennej a tylovej oblasti mozgovej kôry zodpovednej za vnímanie. Toto dokazuje, aká je sila ovplyvňovania okolím, skupinou. Pritom netreba zabúdať, že za skupinu sa považuje už spoločenstvo minimálne dvoch jednotlivcov.

Avšak ešte niečo iné je v hre. Predsa nie všetci členovia skupiny sa podriaďujú celku. To by bolo až prílišné zjednodušovanie. Tým niečím je jeden orgán. Je to amigdala, malý orgán v mozgu, ktorý je zodpovedný za rýchly nástup emócií. Reaguje veľmi citlivo na nové situácie a emočné situácie, ktoré považujeme za napríklad nebezpečné. Nič menej ako strach z odmietnutia. Veľmi silná až základná emócia. Ešte raz opakujem, podávam to veľmi zjednodušene. Doporučujem si prečítať autorkinu knihu, v ktorej sú odkazy aj na iné aspekty fungovania jedinca v skupine a samého so sebou – ako napríklad dedičné vlastnosti, prostredie, výchova, povaha, charakter, temperament. Pre to, čo chcem povedať, však takéto zjednodušenie stačí.

Vyššie uvedené nám svieti ako odhaľujúci lúč aj na procesy, ktoré sa dejú vo vzťahu zamestnanec a zamestnávateľ. Silným hybateľom je hlavne zvyk, emócie prameniace zo strachu z toho, že budem vyčnievať a budem ľahkým terčom pre odvetu, z toxických tvrdení „šéf má vždy pravdu a má ju aj vtedy, keď ju nemá“, zo strachu, že ma nikto nepodporí, keď vystúpim proti alebo za seba.

Mala som veľmi silnú šéfku. Presvedčenú o svojej jedine správnej pravde a jedine správnych rozhodnutiach. Nevedela som nič o týchto výskumoch a ani o forme ovplyvňovania v skupine podporené vedeckými cestami. Mám však vlastné zážitky a skúsenosť, ako reagovalo moje telo a hlavne moja myseľ. V momente, keď som cítila, že jej rozhodnutie nie je správne, vnímala som silu jej vplyvu ako niečo neprekonateľné. Tak, ako píše autorka o experimentoch v skupine, mala som silnú tendenciu prijať jej názor len z toho dôvodu, že určite má dostatok podkladov pre to, čo robí. Spochybnila som svoju pravdu a prijala som jej. Keď sa na niektoré situácie dívam spätne, nestačím sa čudovať. Pritom stačilo, aby som si verila dostatočne na to, aby som tlaku odolala. Pamätám si, ako celé ja bolo v strese a v neistote. Bola som ako v pavučine paralyzovaná jedom pavúka. Strach, že vyjdem na posmech, že nevyhoviem, že čo si bude myslieť o mne, ak budem stáť za svojim, bol veľmi silný. Najsilnejší bol strach z konfliktu. Trvalo to tak dlho, až som do toho konfliktu vedome išla. Keď sa to stalo prvýkrát, bola som nadšená a vo vytržení. Za prvé, že som to zvládla a nevzdala sa v rozhodujúcej chvíli, keď som sa rozhodla pre konfrontáciu. Za druhé to bol takmer euforický pocit, že som zastala svoju pravdu, svoj názor, svoj postoj. Mala som nad tým moc – vedela som presne kedy nastal ten moment. Ešte dnes si pamätám ten pocit v hrudi, pokoj v celom mojom JA a myšlienku „Je to tu.“, keď som sa zdvíhala zo stoličky, aby som bola so svojim oponentom v rovnakej výške. Inými slovami prostredníctvom svojho rozhodovacieho centra som odkázala amigdale nech nestresuje a orgánu na vnímanie, nech si dá pohov, lebo teraz vnímam seba a vplyv druhej osoby je až druhý v poradí. Kľúčom bolo odhalenie zdroja mojej slabosti. V tomto prípade strach z otvoreného konfliktu a strach z odmietnutia. A zároveň som týmto odhalením získala zdroj svojej sily. Ten mi pomáhal hájiť seba aj v iných situáciách. Stále sa mám čo učiť, ale som vďačná za túto skúsenosť. Bola v mojom živote prelomová.

Máme silu zmeniť seba. Máme silu vidieť, že nie sme to, čo si o nás myslia tí druhí. Máme dar rozhodnutia sa.

Sila je v nás. Nie je to moja myšlienka a ani to nie je prázdna veta. Naozaj je sila v každom z nás. Aj v tých, ktorí si neveria a boja sa. Preto tí, ktorí chcú vládnuť, sa snažia všemožnými prostriedkami vmanipulovať človeka do presvedčenia, že je slabý, odkázaný a musí poslúchať, lebo je neschopný riadiť svoju prácu a v širšom merítku ani svoj život. Zneistieť jeho sebadôveru a sebahodnotu. Ešte stále je to ľahké. Príliš dlho sme boli vychovávaní k poslušnosti, k úcte k autoritám a k tomu, že tí vonku predsa vedia viac lebo sú študovaní, majú postavenie, múdro a plynulo hovoria a tak ďalej. A hlavne sú takí sebaistí. :-)

Mám pocit, že tá myšlienka putovania po púšti a výmena generácií bola múdrym krokom vo vývoji ľudstva. Prijatie ľudských zákonov desatora v spoločnosti žijúcej podľa zvykov „oko za oko, zub za zub“ musela byť poriadna výzva. Tá výzva je však stále živá. Akurát žijeme v iných reáliách. To, čo sa za čias Mojžiša presadzovalo vôľou z vonka sa dnes deje opačne. Vôľou z vnútra človeka. Ja sa staviam za seba, ctím seba, verím v seba, ctím základné princípy morálky, žijem pre seba a pre druhých. Keď cítim svoju silu a vieru v seba, tak cez tento pocit viem dospieť do stavu, keď ctím aj tých okolo mňa. Snažím sa chápať, vnímať pravdu toho druhého, aj keď je odlišná. Snažím sa netasiť meč len za svoju pravdu, ale hľadať prienik našich dvoch odlišných právd a stavať na tom, čo nás spája a nie čo nás delí. Nájsť v sebe silu vždy hľadať tretiu cestu cez dary, ktoré každý jeden máme[3].

My sami sebe sme tým Mojžišom alebo ešte lepšie Ježišom. Z môjho pohľadu Mojžiš bol ten typ vodcu, ktorý presadzoval svoju pravdu silou represie vo forme trestajúceho Boha. Ježiš naopak šíril svoju pravdu spôsobom spájania sa, hľadania prieniku rôznych právd do tej jednej skutočnej – hľadania milosrdného Boha v sebe. Jeden aj druhý mal svoje opodstatnenie v dobe, v ktorej pôsobili, keď sa na tieto postavy pozrieme zo širšieho konceptu ľudskej evolúcie. Obaja sa vzopreli voči starému spôsobu existencie a obaja cez zmenu v človeku samotnom ju presadzovali.

Všetci sme jedno. Je zbytočné nadávať na svojho šéfa. Ešte donedávna som bola presvedčená, že sú len dve cesty. Odísť zo zamestnania, kde ma ničí šéfovo tyranstvo a nespravodlivosť, alebo zaťať zuby a obrazne držať „hubu a krok“. Čo tiež nie je nič povznášajúce. Existuje aj iná cesta. Zmeniť seba, Svoj postoj. Ten šéf je tiež len jedno ohnivko systému. Je to takisto „len“ človek. Keď zmením seba, naštrbím nielen systém, ale začnem vplývať na toho druhého. Keď zostanem v starých koľajach, budeme naďalej bojovať nerovný boj so všetkými zlými následkami.

Pomôžem si citátom Mahátma Gándhího z jeho knihy o hľadaní pravdy[4]:

Je správne vzoprieť sa proti systému a útočiť naň, ale vzoprieť sa a útočiť na jeho pôvodcu je to isté ako vzoprieť sa sebe a útočiť na seba.