Uhol pohľadu

Svet okolo nás a v nás vnímame na  základe určitých parametrov. V kocke by som ich mohla nazvať uhol pohľadu. Sú to okuliare  na našom nose, ktorými sa dívame na všetko a všetkých okolo nás. Tieto okuliare zahŕňajú náš charakter, normálne vlastnosti, postoje, názory, svoje vedomosti a svoje pravdy. Tie okuliare nás vyčleňujú od ostatných a dávajú nám pocit a vedomie toho, čím sme.

Každý človek pozerá na svet cez svoje okuliare a cez svoju pravdu.

Hoci sme v mnohých ohľadoch rovnakí, okuliare, cez ktoré sa pozeráme na svet máme každý jedinečné. Už som sa toho dotkla v iných článkoch. Keď sa dívame na niekoho cez svoje okuliare, vidíme svoj svet, svoje princípy a hodnoty v tom druhom človeku. Nevedomky projektujeme seba do toho druhého. Odtiaľ pramení posudzovanie i odsudzovanie, hodnotenie činov toho druhého človeka. Z tohto dôvodu nechápeme, prečo sa ten človek v nejakej situácii správal tak, ako sa správal. Napríklad z môjho pohľadu nelogicky, nezodpovedne, či nemorálne. Vidím čin toho človeka a interpretujem ho zo svojho uhla pohľadu. Nevidím jeho okuliare, jeho pravdu. Raz mi jedna priateľka povedala, keď som sa sťažovala na nespravodlivosť: „Každý človek má pravdu. Tú svoju.“

Keď pripustím, že iný človek má inú pravdu, inak sa díva na to isté, čo ja, je namieste si položiť otázku: „Môžem sa na tú vec, udalosť, čokoľvek pozrieť tiež inak? Môžem zmeniť uhol pohľadu?“ Ak sa mi podarí oprostiť sa od emocionálneho šumu (hlavne toho negatívneho) a zmeniť perspektívu poodstúpením od toho, čo hodnotím, môže sa mi podariť akoby nakuknúť cez cudzie okuliare. Takéto niečo môže dokonca spôsobiť skokovú zmenu tých mojich – najmä, ak sa pochopenie (lebo o to ide) dotkne môjho srdca.

Pred pár dňami som sa dívala na film o netradičnej škole. Dostalo sa tam jedno dieťa. Nepodarený, zlostný chlapec, ktorý bol jednou emocionálnou búrkou. Klamal, kradol a bol schopný surovo zmlátiť spolužiaka. No odporný tvor. Až dovtedy, kým nevyšlo najavo, že je to  zúfalá, blúdiaca dušička, ktorá stratila všetky svoje istoty. Rodičia sa ho zbavili a on ostal sám ako prst v cudzom prostredí bez toho, aby mu vysvetlili, čo sa deje. Rozumovo som si vedela vysvetliť to zlostné správanie, ale cítila som, že to rozumové vysvetlenie neprijímam. Až do času, keď sa film posunul a dej umožnil nazrieť dovnútra chlapca, kde sa za oponou krčili bolesť a strach. Až sa mi oči zarosili. Hej, viem! Bol to len film, ale pocity boli reálne. Boli to moje pocity pochopenia a následného posunu v mojich okuliaroch.

Áno, zmenu uhlu pohľadu je možné cítiť telom. Pochopenie môže vyvolať dojatie a aj slzy, zamrazenie, teplo pri srdci, zvláštny pocit nekonečnosti a nadčasovosti. Je to rôzne. Veľkou výhodou je, ak vieme reakcie svojho tela identifikovať.

Pozeranie sa cez rôzne okuliare vieme aplikovať aj v práci. Dovolím si tvrdiť, že pochopenie pravdy o pravdách rôznych okuliarov napomáha tomu, že si riadime svoj život, teda vieme ho riadiť aj v situáciách, v ktorých sa to zdá byť až nemožné. Keď máme napríklad šéfa, ktorý je zabetónovaný v svojich presvedčeniach a nedá sa ničím obmäkčiť, tak všetky snahy presvedčiť ho o svojej pravde je hádzanie hrachu o stenu. Vyčerpávajúca a frustrujúca strata energie. Ak nemáte v úmysle hodiť mu výpoveď na hlavu a chcete prežiť bez ujmy na svojom zdraví a vnímaní svojej hodnoty, je nutné pozrieť sa na svoje okuliare. Položiť si otázku: Čo môžem zmeniť?

Základná otázka je „Čo môžem zmeniť?“

Na túto otázku je na prvý pohľad jednoduchá odpoveď: „Zmeniť môžem len seba.“ Koľkí sme ochotní si toto pripustiť? Platí to pre akýkoľvek vzťah, nielen pre tento špecifický, ktorý som uviedla. Vždy je to práca na sebe. Odpoveď sama osebe je aj tak veľmi neurčitá v svojej priamočiarosti. Super! Má to síce zmysel, ale ako na to ísť? Ako zmeniť seba? V stresovej situácii nad tým ani nerozmýšľame. Hlavne vtedy, keď máme v hlave „Otrieskam mu výpoveď o hlavu!“ alebo „Nech si nemyslí, že kvôli nemu odídem, že ma vyštve!“.

Môžem zmeniť len a len seba.

Takže ako? Prvým krokom, veľmi významným, je vôbec pripustenie možnosti, že môžem zmeniť seba. Druhým krokom je začať sa dívať inak na to, čo sa okolo mňa deje a prečo sa to deje. Hľadať príčiny, prečo ma iní ľudia, okolie tak ovplyvňujú? Tento krok vyžaduje úprimnosť samého k sebe. Je nutné, aby som sa sama pred sebou odhalila. Pozrela na tie skryté čosi, niekedy veľmi staré a starostlivo ukryté, ktoré sú oživované aktuálnym dianím, aktuálnym človekom alebo ľuďmi. Zjednodušene povedané. Dnes mám problém. Avšak tento dnešný problém môže byť len manifestáciou iného skrytého problému. Príbeh v príbehu s ceduľou NEDOTÝKAŤ SA! Avšak vždy sa nájde niekto, kto zákaz nebude rešpektovať. To môže byť riadne bolestivé. Keď bolesť prehrmí, keď uchopím to staré "čosi", ten prvotný problém, nájdem riešenie aj pre ten aktuálny (ak vôbec ešte bude). Je dobré, ak na začiatku cesty požiadate o sprievodcu. Odborníka na ľudské vzťahy, priateľa, knihu. Zo začiatku vás podrží za ruku. Dovtedy, kým si nebudete istí vlastnými krokmi.

Aká je moja sféra vplyvu?

Ďalším krokom by mohlo byť uvedomiť si mieru svojho vplyvu na okolie. Na konkrétnych ľudí, úlohy, situácie. Zdá sa mi, že tento krok by mohol byť ľahším. Možno. Ide o zváženie toho, čo je môj biznis a čo už nie. Určenie sféry vplyvu. Toto jasne zadefinuje nový uhol pohľadu na mnohé iritujúce situácie. Pomôže taktiež prijať dovtedy neakceptovateľné fakty. Ak strkám nos všade a hlavne tam, kde nemám, môžem po ňom dostať. Ak si myslím, že som najmúdrejšia a musí byť po mojom, môžem zrazu čeliť veciam, ktoré majú svoje pravidlá. Môžem napríklad, keď to zveličím, tvrdiť, že viem lietať. Avšak nič mi to nepomôže, keď budem musieť čeliť gravitácii. Môžem žiadať, aby ma ľudia rešpektovali, ale nemôžem im to prikázať, nech sa čertím koľko chcem.

Sfére vplyvu sa budem venovať viac v niektorom z nasledujúcich článkov. Teraz ponúkam na zamyslenie príbeh – ukážku zmeny uhla pohľadu. Kliknite, prosím sem: Kapitánov zmenený uhol pohľadu