Viac ako päťdesiat

Keď som bola mladšia, vedela som, že pôjdem do dôchodku, keď mi kalendár ukáže vek 57 rokov. Odvtedy v Dunaji pretieklo veľa vody a dôchodkový vek sa posunul do vzdialenej budúcnosti.

Je to zvláštny trend. Ak mám to šťastie a som stále zamestnaná, tak z pohľadu mladých, zaberám miesto, na ktoré si oni brúsia zuby. Pochopiteľne. Mladí vyletia zo škôl a čo majú robiť? Stať sa klientmi úradu práce je ten najhorší scenár. Na druhej strane je fakt, že sa dožívame vyššieho veku vďaka všelijakým kultúrnym, medicínskym a neviemakým vymoženostiam a manažérom sociálneho systému sa nechce vyplácať dôchodok tak dlho. Teda až do smrti. To, že si na ten dôchodok šetríme celý život je z ich pohľadu irelevantné. Z našich vkladov sa platia dôchodky terajším dôchodcom. My si musíme počkať. A keďže populácia starne, tak prognózy nie sú ružové.

Späť k tej pätdesiatke. Napriek číslu v kalendári sme stále plní sily, nápadov, skúseností. Do dôchodku sa neponáhľame. Veď načo. Nebojíme sa zmeny. Už vieme, o čom je život a naše priority sú zväčša ustálené a jasné. Paradoxne v našej spoločnosti sa napriek tomu cítime odstavení na druhú koľaj. Vraj sme starí, nepotrební, neperspektívni, podceňovaní dravosťou nasledujúcej generácie, ktorej ide po krku ďalšia generácia.

Nuž, nie sme ani starí, ani nepotrební a ani neperspektívni. Čo však robiť, keď o naše skúsenosti nie je záujem? Keď sa presadzuje súťaživosť, umelé nadšenie, preferujú sa mladé a ambiciózne kolektívy. Kam to vedie? Prezerám si ponuky prác na profesii a podobných portáloch, či priamo na stránkach firiem a až príliš často ich zatváram, keď mi oči padnú na text „ponúkame prácu v mladom, dynamickom kolektíve“. Bodka. Fajka zhasla. A keď si aj napriek všetkému poviem, že do toho idem, tak mi nanajvýš príde odpoveď (ak vôbec), že ďakujú a ak sa už neozvú, tak si vybrali iného kandidáta.

Vravíte, že vy prácu máte? Super. Prajem vám, aby sa vám nestalo, že vám zrazu príde šéfovať napríklad tridsaťročné “decko“.  Je nadupané vedomosťami zo školy. V tom lepšom prípade. Má teoretické vedomosti o riadení kolektívu alebo ani nemá. ALE má zrazu funkciu, moc a zodpovednosť. A predstavu, ako všetko zmení. Lebo všetko, čo sa do jeho príchodu urobilo, je zlé. Niekedy tomuto šéfovi stačia púhe tri týždne na tak závažné zistenie! Toto je z reálneho života. Pokiaľ to vyšší šéfovia neustrážia, tak je katastrofa na svete. V prípade nášho trojtýždňového manažéra sa tak nestalo a keďže tam šlo aj o niečo iné, toto mladé sebavedomé stvorenie dostalo do rúk nebezpečnú hračku – moc. Pojem kindermanažment nie je v našich končinách pojem neznámy. Vstúpil do povedomia krátko po zamatovej revolúcii v spojitosti s košickými železiarňami. Tento fenomén sa však rozšíril (napriek jeho kritike) ako vírus chrípky. Samozrejme nejde hádzať všetkých mladých manažérov do jedného vreca. Poznala som aj 28 ročnú riaditeľku divízie, pod vedením ktorej bola radosť pracovať. Avšak namiesto teoretických vedomostí mala odžité znalosti tak v odbornej ako aj (a to najmä) v ľudskej oblasti. Vedela čo chcela a vedela aj ako inšpirovať ľudí, aby spolupracovali na dosahovaní cieľov. Bola vodcom s ideou a nie len obyčajným manažérom.

Máte päťdesiat a viac a zrazu ste bez práce. Možno aj vďaka takému trojtýždňovému šéfovi. Poviete si, že už stačilo. Prípadne sa tento manažér postará, aby stačilo. Ak nemáte okruh priateľov, ktorí by vedeli sprostredkovať prácu, môžete sa stať klientom úradu práce. Avšak iba vtedy, ak splníte podmienky dané štátom. To je však len do času. Dostanete pol roka na to, aby ste vymysleli, ako sa o seba postarať a ako financovať svoj život – teda aspoň do toho dôchodku. Na úrade práce sa z letáčikov[1] s bezzubými návodmi, ako si nájsť uplatnenie, dozviete, že štát eviduje, že ste sa ocitli v kategórii znevýhodnených občanov. Avšak to je asi tak všetko. Musíte sa spoľahnúť najmä sami na seba.